Dohoda o minimálnej mzde je signálom pre politikov a verejnosť

Komentár generálneho sekretára APZD Andreja Lasza pre Hospodárske noviny.

Dnes je významný deň pre sociálny dialóg na Slovensku. Historicky prvýkrát zamestnávatelia a odborári na tlačovej konferencii oznámia spoločnú dohodu o výške minimálnej mzdy na budúci rok. V rámci rokovaní naša asociácia navrhla stanoviť za minimálnu mzdu sumu vyššiu ako zákonom predpísaný 57-percentný automat. S týmto návrhom sa stotožnili aj ostatní sociálni partneri, a to napriek rozkolísanej situácii v cenách materiálov a energií. Spoločnou dohodou chceme zároveň pre politikov i verejnosť vyslať jasný signál, že správne vedenou diskusiou a kompromisom môžeme predísť zbytočným konfliktom, ktoré vnášajú do spoločnosti napätie.

Na druhej strane, minimálna mzda sama o sebe zvyšovanie životnej úrovne nezabezpečí. O vyššie mzdy sa vie postarať iba dobre fungujúci trh. Dobre sa to dá demonštrovať napríklad na kúpe domu. Predstavte si dva úplne rovnaké domy, z ktorých jeden je v Moste pri Bratislave a druhý v Hornej Dolnej. Hoci sú rovnaké, ten pri Bratislave je niekoľkonásobne drahší. Rozdiel je v dopyte a v ponuke. Kým pri Bratislave je málo domov a veľký dopyt po bývaní, iné regióny majú veľa domov, ale málokto tam kvôli práci môže trvalo bývať. A toto tlačí cenu bratislavského domu nahor.

To isté platí aj pre prácu, pretože cena práce je na konci tiež len cena. Pokiaľ je veľký dopyt po kvalifikovanej pracovnej sile, no v danom regióne je jej málo, cena práce rastie nahor. Naopak, veľa ľudí a málo práce jej cenu znižuje. Ak niekedy v budúcnosti chceme zvyšovať životnú úroveň obyvateľstva, potrebujeme to spraviť prostredníctvom podpory investícií, otvárania nových firiem a priemyselnej výroby. Aj preto sme privítali príchod piatej automobilky do našej ekonomiky. Pre celý región i pre platy ľudí bude nepochybne tým správnym hnacím (elektro)motorom.

Tak veľmi, ako vítame novú investíciu, nás mrzí, že nechávame zaniknúť úspešné firmy, ktoré už doma máme. Napriek našim dvojročným prosbám a stretnutiam štát nebol ochotný uvoľniť prostriedky z Environmentálneho fondu pre vysoko energeticky náročné spoločnosti, akými sú napríklad výrobcovia hliníka či ferozliatin. A to napriek tomu, že priemysel si tam dlhodobo šetrí formou emisných povoleniek a kompenzácia tohto poplatku je pre vysoko energeticky náročné výroby v zahraničí bežná prax. Kým v jednom regióne pracovné miesta vytvoríme, v inom nám hrozí ich hromadný zánik, pretože existujúca investícia už štát v podstate nezaujíma. Nuž, taká je asi slovenská nátura, pre ktorú je tráva u suseda vždy zelenšia, a to nové je zaujímavejšie ako to, čo už doma máme.